Kilečká navyše.

Dnes sa chcem s vami podeliť o jednu historku, ktorá sa mi stala počas tehotenstva s Carol.

V mojej práci prichadzam do styku s chronickými pacientami, s ktorými po určitej dobe človek nadobudne špecifický vzťah, lebo ich vidí často a opakovane. Viem o nich čo ich trápi, čo robia vo voľnom čase, koľko majú detí, s kým sa pohádali, čo mali na obed, etc. A chtiac nechtiac, niekedy sa aj moji pacienti dozvedia veci z môjho súkromia, či už preto, že začujú rozhovor so sestričkami počas liečebného procesu, inokedy im niečo prezradím ja a niekedy sa ma opytajú priamo čo ich zaujíma.

Takže ked som otehotnela, vedeli to všetci, od upratovačiek az po vodičov sanitiek :-) Bohužiaľ nešlo všetko úplne hladko a tak som bola počas deviatich mesiacov niekoľkokrát na PNke.

Pamätám sa, ako by to bolo včera, keď som sa v siedmom mesiaci tehotenstva vrátila do práce po naozaj dosť dlhom čase. K tomu ešte dodať, že siedmy mesiac bol u mňa naozaj kritický, lebo sa u mňa prejavili nekontrolovateľné chute na sladké a pribrala som vtedy asi štyri kilá!!! Vtedy jeden z pacientov, starší pán, okolo 70tky, ma ráno slušne pozdravil, prehodil so mnou zo pár slov a po vizite oznámil sestričke: "Pani doktorke ostali po pôrode kilečká navyše, eh?".

A ešte vtipnejšie bolo vidieť jeho tvár keď zistil, že som este neporodila :-D

A čo vy? Máte aj vy nejakú veselú historku z tehotenstva?

Vy nepoužívate kočík? Alebo ako sme sa dostali k noseniu.

K noseniu ma priviedla Carol a ja jej za to nesmierne ďakujem.

Keď som bola ešte tehotná, tak som o nosení vôbec netušila (!!!) a pravdu povediac v mojom širokom okolí som mala vtedy iba jednu známu, ktorá naozaj aktívne nosí (nikdy nepoužila kočík), čiže moje vedomosti o nosení boli nulové.

S M. sme kúpili pre Carolinku krásny kočík, pre istotu hneď trojkombináciu unisex farby (aby sme zúročili dosť drahú investíciu) a všetkým sme ho pyšne ukazovali. Ešte dodnes sa musím pousmiať nad tým, ako sme sa pri rodinnom obede podozrivo vyparili, aby sme o pár minút dotiahli do jedálne kočík, plus všetky jeho príslušenstvá. Španielska rodina nad tým všetkým híkala a ochkala. To isté sa zopakovalo na skype s mojou rodinou (Carol je vôbec úplne prvé vnúča na oboch stranách rodiny, takže ochkanie a híkanie bolo naozaj intenzívne) :-D

A potom sa narodila Carolinka. Dievča s názorom, ako ju zvyknem volať (s mojím nekonečným rešpektom, lebo mať vlastný názor je dôležité a nebáť sa ho vysloviť je ešte dôležitejšie!). V kočíku vydržala presne pár sekúnd: ako náhle sa ho dotkla akoukoľvek časťou tela, plakala.

Zlé jazyky mi radili, že ju musím na kočík naučiť, že ju ten plač raz prejde. Ja naozaj neviem ako vy, ale ja som nikdy nebola schopná nechať ju len tak plakať. Vždy to bolo proti môjmu vnútornému presvedčeniu o správnosti veci. Tým samozrejme nemyslím situácie, keď plače, lebo sa chce hrať s alkalickými baterkami, lúhom, etc. a ja jej to nechcem dovoliť. Máme stanovené jasné pravidlá, lebo tie sú dôležité. Hovorím o nechaní bábätka vyplakať sa v kočíku alebo v postieľke, aby sa naučilo samostatnosti. Ale aby som neodbiehala od témy..

Prvý mesiac Carolinkinho života som chodila von ešte s kočíkom v nádeji, že ho vezme na milosť. K tomu si predstavte horúce (naozaj veľmi horúce) a vlhké španielske leto. A k tomu pes, ktorý prvé mesiace strašne žiarlil a odmietal ma poslúchať (a to je Tora ten najlepší pes na svete!). A aby toho nebolo málo, tak španielske bábätká nemôžu ísť prvý polrok (!) na priame slnko a ani sa natierať opaľovacími krémami. Čiže po asi piatich minútach idylickej prechádzky som funela tlačiac kočík v jednej ruke, dieťa v druhej ruke a kričiac na psa, ktorý ma mal na háku. Kto nezažil, nepochopí.. :-)

Vtedy som si povedala, že musí existovať niečo, čím by som si mohla Carol priviazať k telu tak, aby cítila moju blízkosť a aby som ja mala voľné ruky. Ono totiž moje začiatky nekončia pri prechádzkach.. M. mi nechával na stole pripravené raňajky, vodu vo fľaši, pretože s Carol na rukách som si nemohla ani chlieb odkrojiť (a hlad býva v začiatkoch kojenia vlčí) o varení a upratovaní nehovoriac. Zlatá svokra a manžel, čo mi pomohli, keď bolo treba!!!

Carol mala akurát slovenské meniny a ja som hodila do googlu nosenie detí (v tom čase moja španielska slovná zásoba z oblasti nosenia značne pokrivkávala) a ono mi vyskočilo, že necelých osem kilometrov od nášho domu je kamenný obchod s potrebami na nosenie! Juchuu! Strašne som sa potešila a hneď som si objednala elastickú šatku, lebo to vyzeralo celkom jednoducho.

Ešte v ten deň mi dorazila šatka priamo domov (dnes už moja kamarátka, majiteľka obchodu, mala cestu okolo) a vysvetlila mi ako sa uväzuje...a zachránila ma... Carolinka spala v šatke ako zabitá (dovtedy spala iba na rukách, alebo na prsníku) a ja som mala voľné ruky! Zrazu som mohla variť, upratovať, venčiť...ale hlavne cítiť sa ako superwoman, lebo som mala schopnosť uspať svoje dieťa bez námahy, dať mu pocit bezpečia, lásky a všetkého čo sa jej v kočíku nedostávalo.

S manželom sa nám otvoril nový svet, šatiek, nosičov, ring slingov rôznych farieb, dĺžok a zloženia. Kočík sme odvtedy nepoužili a ani si neviem predstaviť s ním niekde ísť. Carolinku si vždy šupneme do nosiča, alebo do šatky, zbalíme ruksak a máme nielen voľné ruky, ale všade sa dostaneme úplne bez problémov.

Jediná vec, pred ktorou ma žiaľ nikto nevaroval je tá, že nosenie je prudko návykové!!! Šatiek a nosičov je neskutočné množstvo, takže sa pri kupovaní nových prírastkov musím veľmi krotiť :-D

A ako je to u vás, nosíte? Ako ste sa k noseniu dostali? 

Carol nie je Karol

Stala sa mi taká vec.

V septembri sme boli s Carolinkou na prázdninách u slovenskej babky a dedka a hrali sme sa na ihrisku, kde pobehovalo jedno, asi dvojročné dievčatko a jej otec. Carolinka vo svojich krásnych ružových elasťákoch a sivo-ružovej veste si to užívala. Šmýkala sa na šmykľavke, hojdala sa na hojdačke, ale čo ju bavilo úplne najviac bolo vyliezať hore po schodoch a potom bežať dolu o zlomkrky po rampe a smiať sa pri tom na plné hrdlo.

Ako si tam tak pobehuje a jaší sa, tak som jej občas niečo hovorila a vždy som ju oslovovala tak, ako ju voláme s M. doma, Carol. V Španielsku totiž Caroliny volajú buď Carolina, Carol (číta sa Karol, ako náš slovenský Karol) alebo Caro.

Po asi dvadsiatich minútach sa obrátim na babku a pýtam sa jej: "Mami, myslíš, že keď Carolinku volám Carol, že si ľudia myslia, že je to chlapec?" V tom sa na mňa otočí otec druhého dievčatka a odpovie mi: "Áno. Prepáčte, že som sa takto zapojil do debaty, ale ostal som hrozne v pomykove, lebo podľa oblečenia som si myslel, že je to dievča :-)"

Tak ak by ste náhodou niekde videli dievčatko (a Carol ako dievčatko naozaj vyzerá), na ktoré bude niekto pokrikovať "Karol", tak vedzte, že sme to my :-D

Aj vám sa stalo niečo podobné? Máte nejakú veselú príhodu s menom vášho dieťaťa?

Niečo o mne.

Vitajte!! Volám sa Martina, žijem s mojím mužom M. už šesť rokov v Španielsku. Máme dcéru Carolinu a psa Toru. Myšlienku na vznik blogu v sebe nosím už dávno, lebo som aktívna osoba plus po 17 mesiacoch na materskej mám potrebu sa s vami podeliť o vlastné skúsenosti, recepty, myšlienky a všetko čo so vzťahovou výchovou súvisí.

Vzťahová výchova, alebo tiež kontaktné rodičovstvo, je v mojom prípade niečo, čo som objavila úplne prirodzene a o čom som počas tehotenstva nemala ani potuchy. A aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla zrealizovať môj blog. Zrazu sa vo mne ozvali inštinkty, ktoré mám v sebe zakódované a nie vždy som sa stretla s pochopením okolia, čo bol ďalší dôvod vzniku tohto blogu. Môj manžel je v tomto smere pre mňa neskutočnou oporou, lebo ma v každom mojom rozhodnutí podporuje.

A čo to to kontaktné rodičovstvo vlastne je?

Kontaktné rodičovstvo je metóda založená na prirodzenom načúvaní potrebám dieťaťa a správnou reakciou na ne. Mnohí ľudia si myslia, že ide o výchovu bez hraníc a bez limitov, ale nie je to tak.

Za jeho najhlavnejšie body by som označila:

1. Prirodzený pôrod.
Bez inštrumentácie a bez medikamentov.

2. Bonding.
Alebo aj kontakt koža na kožu mamy/otca (v prípade cisárskeho rezu s celkovou anestéziou) a bábätka ideálne do dvoch hodín po narodení. Neskôr sa môže praktizovať kedykoľvek :-)

3. Kojenie na požiadanie.
Lebo iba samo dieťa vie, kedy je hladné, kedy sa chce maznať, kedy potrebuje pocit bezpečia...

4. Nenechávať dieťa vyplakať.
Pretože plač bábätka je forma komunikácie a nie vydieranie.

5. Nosenie.
Či už na rukách, v ergonomickom (!!!) nosiči, elastickej šatke alebo tkanej šatke.. klokanka nie je ergonomický nosič, ale o tom neskôr.

6.  Spanie v spoločnej posteli.
Je dokázané, že matky, ktoré spia v spoločnej posteli s bábätkom sa vyspia lepšie (obaja, matka aj dieťa) a tiež sa tým podporuje kojenie, lebo dieťatko má "voľný" prístup k zdroju obživy. Matka zvykne reagovať už na ranné signály bábätka, ktoré sa tým pádom nezobudí úplne a "prespí" celú noc. Pre matku je výhodou, že nemusí na každé kojenie vstávať z postele a častokrát sa stane, že pri samotnom kojení zaspí.

5. Bezplienková metóda.
Pri kontaktnom rodičovstve sa rodičia učia rozoznávať neverbálne signály dieťatka už od narodenia a mnohí praktizujú bezplienkovú komunikačnú metódu.

Niektorí autori hovoria o viacerých bodoch, ale ja som sa tu snažila v krátkosti poukázať na tie najhlavnejšie. Je mi úplne jasné, že nie všetci rodičia spia s bábätkom v spoločnej posteli, robia bezplienkovú metódu, etc. My napríklad plienky používame a nemyslím si, že to niečo mení na veci. Proste robíme kontaktné rodičovstvo s plienkami :-)

A ako je u vás? Našli ste sa v niektorých bodoch, alebo vo všetkých?

Spíme spolu v posteli.

Keď som bola tehotná, tak som mala jasnú predstavu o tom, ako budem vychovávať moju dcéru. Zariadili sme jej krásnu izbu na opačnom konci chodby ako naša spálňa, kúpili sme jej krásnu postieľku, monitor dychu, baby vysielačku a krásne obliečky. Hlavne, aby všetko spolu ladilo :-) Tiež sme kúpili nový kočík (pre istotu hneď trojkombináciu) a čakali, kedy nastane deň D.

Moja predstava o výchove spočívala v tom, že dieťa sa má učiť hneď od narodenia samostatnosti, má spať samo v postieľke, má sa samo zabaviť a hlavne (to úplne najdôležitejšie!), keď plače, treba ho nechať sa vyplakať, lebo "nebude predsa so mnou zametať!". To som však ešte netušila, že realita bude úplne iná!!!

Deň D nastal a zrazu sa nám celý život obrátil na ruby. Ešte v pôrodnici som zistila, že nechať plakať moju vlastnú dcéru je mi nielen proti srsti, ale že ja ju vlastne chcem mať pri sebe! Cítiť jej malé telíčko ako odfukuje v mojom náručí a dať jej pocit bezpečia bolo pre mňa zrazu niečo úplne prirodzené a vôbec som neriešila to, že pre pôrodom som tvrdila opak. Carolinka spala so mnou v posteli (ako dudok!) celú dobu hospitalizácie a po príchode domov začala spať automaticky v našej manželskej posteli, kde spíme všetci traja až doteraz.

Zlé jazyky tvrdia, že už ju nikdy nevyženiem z našej postele, ale ja sa len usmejem pod fúzy a pomyslím si, že v 18.tich určite so mnou spať chcieť nebude (teda ja minimálne netúžim spať v posteli mojich rodičov!!) a tiež myslím na to, ako zle spávam, keď je M. dlho v práci a podvedome mi v posteli chýba. Vždy tvrdo zaspím až vtedy, keď sa vráti a ľahne si k nám.

Ako to máte vy? Spia vaše deti s vami v posteli?