Spíme spolu v posteli.

Keď som bola tehotná, tak som mala jasnú predstavu o tom, ako budem vychovávať moju dcéru. Zariadili sme jej krásnu izbu na opačnom konci chodby ako naša spálňa, kúpili sme jej krásnu postieľku, monitor dychu, baby vysielačku a krásne obliečky. Hlavne, aby všetko spolu ladilo :-) Tiež sme kúpili nový kočík (pre istotu hneď trojkombináciu) a čakali, kedy nastane deň D.

Moja predstava o výchove spočívala v tom, že dieťa sa má učiť hneď od narodenia samostatnosti, má spať samo v postieľke, má sa samo zabaviť a hlavne (to úplne najdôležitejšie!), keď plače, treba ho nechať sa vyplakať, lebo "nebude predsa so mnou zametať!". To som však ešte netušila, že realita bude úplne iná!!!

Deň D nastal a zrazu sa nám celý život obrátil na ruby. Ešte v pôrodnici som zistila, že nechať plakať moju vlastnú dcéru je mi nielen proti srsti, ale že ja ju vlastne chcem mať pri sebe! Cítiť jej malé telíčko ako odfukuje v mojom náručí a dať jej pocit bezpečia bolo pre mňa zrazu niečo úplne prirodzené a vôbec som neriešila to, že pre pôrodom som tvrdila opak. Carolinka spala so mnou v posteli (ako dudok!) celú dobu hospitalizácie a po príchode domov začala spať automaticky v našej manželskej posteli, kde spíme všetci traja až doteraz.

Zlé jazyky tvrdia, že už ju nikdy nevyženiem z našej postele, ale ja sa len usmejem pod fúzy a pomyslím si, že v 18.tich určite so mnou spať chcieť nebude (teda ja minimálne netúžim spať v posteli mojich rodičov!!) a tiež myslím na to, ako zle spávam, keď je M. dlho v práci a podvedome mi v posteli chýba. Vždy tvrdo zaspím až vtedy, keď sa vráti a ľahne si k nám.

Ako to máte vy? Spia vaše deti s vami v posteli?