Dnes nasleduje ďalší z rady super krátkych postov o tom, čo ma štve.
Hrozne ma štve, keď si od Carol niekto pýta pusinku. Neviem ako u vás, ale tu v Španielsku je to normálne. Mojej kamoške Tereze sa to pravidelne stáva v pekárni. Príde, pozdraví, povie čo potrebuje a pani za pultom si vypýta od jej syna pusinku, aby im na oplátku dala do tašky čerstvý chlieb.
Od Carol si takto pýtala pusinku jedna moja známa: daj mi pusinku a ja ti dám jablko. Inokedy na narodeninovej oslave si od nej pýtala pusinku moja kamarátka (pusinku za chipsy!!!, to je ale zase na téma na iný článok..). A nestalo sa to ani prvý a ani poslednýkrát, to viem určite. Nabudúce to bude iná situácia s inou známou/známym :-( Najhoršie je, keď si pusinku pýtajú rodinný príslušníci. Možno som divná, ale aj to ma štve. Vždy si totiž spomeniem na to, že keď som bola dieťa a niekto si odo mňa pýtal pusinku, tak ma to privádzalo do rozpakov. Nehovoriac o tom, že červený rúž od "storočnej" tety, ktorá mi dala pusinku na oplátku sa mi vždy otlačil na líce, čo je podľa mňa vrchol nechutnosti doteraz.. Horšia je snáď už len predstava pusinky od narúžovaje tety s rúžom odtlačeným na zuboch..no fuj..
Pusinky sa nepýtajú. Pusinky sa rozdávajú. A ak už nejakú pusinku Carol "musí" dať, tak rozhodne posiela vzdušný bozk.
Pre deti je prejavovanie citov naozaj intímnou záležitosťou a rozhodne by sme ich nemali nútiť k fyzickému kontaktu, pokiaľ o to neprejavia záujem dobrovoľne, pretože im tým ukazujeme, že pusinku musia dať aj keď nechcú a to sa mi zdá ako nebezpečná vec. Rozhodne chcem moju dcéru učiť, že bozkávanie a vlastne akýkoľvek fyzický kontakt je v poriadku len vtedy, ak ho chcú obidve strany.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára