Malá.

Dnes vám chcem napísať čo ma hrozne štve. Je toho viac, takže o tom budem postupne písať v samostatných (super krátkych) postoch :-)

Hrozne ma štve, keď Carol volajú malá: Čo robí malá? Čo jedáva malá? Dávaš malú do škôlky? Do kedy malá spala?

Prečo deti nevoláme ich vlastným menom? A prečo dospelých áno?

Predstavte si, že by som mojich kolegov, alebo rodinu, namiesto ich vlastných mien volala prídavným menom: Už prišla kučeravá? Čo ti povedal vysoký? Kam ideš dnes večer so štíhlym? Odpísal ti už opálený?

Znie to divne, však? Tak prečo tak voláme naše deti?

Daj mi pusinku.

Dnes nasleduje ďalší z rady super krátkych postov o tom, čo ma štve.

Hrozne ma štve, keď si od Carol niekto pýta pusinku. Neviem ako u vás, ale tu v Španielsku je to normálne. Mojej kamoške Tereze sa to pravidelne stáva v pekárni. Príde, pozdraví, povie čo potrebuje a pani za pultom si vypýta od jej syna pusinku, aby im na oplátku dala do tašky čerstvý chlieb.

Od Carol si takto pýtala pusinku jedna moja známa: daj mi pusinku a ja ti dám jablko. Inokedy na narodeninovej oslave si od nej pýtala pusinku moja kamarátka (pusinku za chipsy!!!, to je ale zase na téma na iný článok..). A nestalo sa to ani prvý a ani poslednýkrát, to viem určite. Nabudúce to bude iná situácia s inou známou/známym :-( Najhoršie je, keď si pusinku pýtajú rodinný príslušníci. Možno som divná, ale aj to ma štve. Vždy si totiž spomeniem na to, že keď som bola dieťa a niekto si odo mňa pýtal pusinku, tak ma to privádzalo do rozpakov. Nehovoriac o tom, že červený rúž od "storočnej" tety, ktorá mi dala pusinku na oplátku sa mi vždy otlačil na líce, čo je podľa mňa vrchol nechutnosti doteraz.. Horšia je snáď už len predstava pusinky od narúžovaje tety s rúžom odtlačeným na zuboch..no fuj..

Pusinky sa nepýtajú. Pusinky sa rozdávajú. A ak už nejakú pusinku Carol "musí" dať, tak rozhodne posiela vzdušný bozk.

Pre deti je prejavovanie citov naozaj intímnou záležitosťou a rozhodne by sme ich nemali nútiť k fyzickému kontaktu, pokiaľ o to neprejavia záujem dobrovoľne, pretože im tým ukazujeme, že pusinku musia dať aj keď nechcú a to sa mi zdá ako nebezpečná vec. Rozhodne chcem moju dcéru učiť, že bozkávanie a vlastne akýkoľvek fyzický kontakt je v poriadku len vtedy, ak ho chcú obidve strany.

Radšej malú jazvičku ako týždeň sedieť na nafukovacom kolese.

Tento post je venovaný mojej známej, ktorá zvažuje pôrod cisárskym rezom, pretože: "Radšej malú jazvičku ako týždeň sedieť na nafukovacom kolese."

Rozhodne nejdem fušovať gynekológom do remesla a ani nikoho presviedčať o prirodzenosti vaginálneho pôrodu. Len si myslím, že na to, aby sa žena rozhodla rodiť cisárskym rezom z vlastnej vôle, by mala byť informovaná o tom, čo to so sebou prináša. Zároveň si myslím, že by tento post mohol byť užitočný ženám, čo cisárskym rezom rodiť museli.

Cisársky rez je pôrod dieťaťa chirurgickým zákrokom, pri ktorom sa rozreže najčastejšie spodná časť brušnej steny tehotnej ženy, následne aj stena maternice a amniový vak (Obr. 1). Operácia zvykne trvať (ak nenastanú komplikácie) do jednej hodiny. Ideálnou anestéziou pri pôrode cisárskym rezom je tá, pri ktorej ostáva žena pri vedomí. Bohužiaľ nie vždy je to možné, a tak sa určité percento cisárskych rezov vykonáva v celkovej anestézii.

Obr. 1

Riziká pri pôrode cisárskym rezom sú minimálne a patria k nim infekcia močového mechúra alebo maternice, poškodenie močových ciest a krvácanie.

Pôrod cisárskym rezom môže byť problémom aj pri nasledujúcich tehotenstvách, pretože zvyšuje riziko vcestnej placenty (placenta previa), vrastenie placenty do tkaniva maternice (v tom lepšom prípade; v tom horšom môže vrásť do steny močového mechúra, čo môže skončiť pre rodičku veľmi nešťastne, ak sa táto skutočnosť nediagnostikuje ešte pred pôrodom) a prasknutím maternice s možnými fatálnymi následkami ako pre matku, tak aj pre plod.

Všetky tieto komplikácie môžu viesť k tomu, že počas pôrodu nastane ťažké krvácanie, ktoré môže vyústiť do opakovaných krvných transfúzií, alebo do nutnosti maternicu odstrániť (hysterektómia).

Medzi možné neskoršie komplikácie patrí hlavne trombóza a infekčné komplikácie operačnej rany a maternice. Ak sa jazva po cisárskom reze nezahojí správne, môže byť príčinou nepravidelného krvácania a poruchy plodnosti.

Nechcem ale maľovať čerta na stenu. 

Okamžite po pôrode by sa mal novorodenec položiť na hruď matky, pokiaľ je tá v čiastočnej anestézii, a na hruď otca, pokiaľ je cisársky rez realizovaný v anestézii celkovej. Existuje čoraz viac dôkazov o tom, že bonding, alebo kontakt koža na kožu, má veľa pozitívnych účinkov na matku a novorodenca. Kontakt koža na kožu pomáha obom sa uvoľniť, vzájomne sa spoznať a adaptovať sa na nové prostredie. Nech totiž pôrod prebieha akokoľvek, vždy je to veľmi stresujúce ako aj pre matku, tak aj pre dieťa (a čo si budeme klamať, pre prítomného otecka tiež).

Čo sa týka polôh pri dojčení bábätiek narodených cisárskym rezom, tak zo začiatku potrebujú mamičky pomoc od svojich partnerov, pretože zvyknú mávať bolesti v oblasti zákroku. Niektoré vyžadujú, aby im partner dieťatko prvé dni pri každom kojení pridŕžal, aby váha bábätka nespadala na brucho, iné zasa potrebujú pomoc pri polohovaní bábätka a dojčia v polo-sede s dieťatkom položeným vedľa seba. Tak isto sa osvedčila poloha rugbyovej lopty (Obr. 2), kedy má novorodenec hlavičku pri prsníku a nohy mu smerujú popod pazuchu matky. Tiež môže fungovať inverzná paralelná poloha (Obr. 3). Určite sa mnohým mamičkám osvedčí aj vankúš na kojenie (alebo aj úplne normálny vankúš), na ktorý si môžu bábätko oprieť a znížiť tak tlak na oblasť chirurgickej rany.

                                                                             Obr. 2

                                                                              Obr. 3

Väčšina žien sa po cisárskom reze zotaví bez problémov a dokonca v nasledujúcich tehotenstvách môžu zvážiť vaginálny pôrod po porade so svojím pôrodníkom.

Výborný článok ohľadom pôrodu cisárskym rezom som našla na blogu Jozefa Záhumenského a prečítať si ho môžete TU.

Museli ste aj vy rodiť cisárskym rezom? Napíšte mi vašu skúsenosť!

Ako sme mali dlhú prestávku.

Už ste si mysleli, že som to BÁBOvku zavesila na klinec, že? Je fakt, že som si dala dosť dlhú prestávku, ale bola to neplánovaná záležitosť.

V novembri som sa totiž znova vrátila do práce, aj keď iba na polovičný úväzok, takže pracujem dokopy iba tri rána v týždni, ale Carol si to kompenzovala tým, že som sa od nej nemohla pohnúť ani keď spala, takže veškeré moje aktivity sa zredukovali na surfovanie na mojom smartphone a o blogovaní nemohlo byť ani reči.

Dodatočne vám teda želám Šťastné a veselé Vianoce a šťastný nový rok :-)

V Španielsku je materská dovolenka 16 týždňov, ktoré sa dajú natiahnuť na päť a pol mesiaca plateného "voľna". V podstate ide o to, že máte na výber medzi tým, či necháte vaše štvormesačné bábätko doma s babkou alebo kýmkoľvek, prípadne ho necháte v jasličkách a v práci budete mať hodinu voľna na odsávanie mlieka (permiso de lactancia), alebo či si tieto hodiny zoskupíte do dní (días de lactancia acumulada) a ostanete doma zhruba o tri týždne až mesiac dlhšie, v závislosti na zmluve pred nástupom na materskú dovolenku. Ak k tomu prirátate ešte 30 dní dovolenky, tak sa vám to natiahne maximálne na päť a pol mesiaca platenej materskej dovolenky. Ešteže WHO alebo OMS, ako ju volajú Španieli, doporučuje dojčenie počas prvého pol roka života ako exkluzívny zdroj potravy..

Ja pri predstave, že by som mala ísť tak skoro do práce a nechať Carol na "pospas osudu", mi trhalo srdce a tak sme sa s M. rozhodli, že si utiahneme opasky a ostanem rok doma na neplatenom voľne. Nebudem vám klamať, bol to masaker a nie všetci si to môžu dovoliť, ale ja som rada, že som patrila k tým šťastlivcom.

Asi dva mesiace predtým, ako som mala nastúpiť do práce, k nám prišla aupairka, mladá, 19 ročná Talianka C. Bol to nápad môjho muža, lebo so svokrovcami sme bohužiaľ počítať nemohli a v našej dedine škôlku pre nedostatočný počet detí zavreli. C. k nám prišla na rok a Carol ju postupne akceptovala ako ďalšieho člena rodiny, čo mi veľmi uľahčilo nástup do práce.

Naša aupairka začala dokonca aj neplánovane nosiť!!! Presne si pamätám na deň, keď sa spolu išli von hrať a vrátili sa asi po dvoch hodinách a C. mi pyšne oznámila, že Carol jej zaspala v náručí. Tak som sa jej prekvapene opýtala, že ako to riešila a C. mi na to hovorí, že nijako, že spočiatku ju ruky strašne boleli, ale keď jej celkom stŕpli, tak už bolo dobre :-D C. mala šťastie v tom, že o pár dní sme išli na kurz nosenia, čo robí moja kamoška Sole a tam objavila šatky a nosítka. Večer si ešte na youtube doštudovala ako nastaviť manducu, ktorú odvtedy používa <3

A ako ste riešili nástup do práce vy? Nosia vaše babky/dedkovia alebo vaše aupairky?

Kilečká navyše.

Dnes sa chcem s vami podeliť o jednu historku, ktorá sa mi stala počas tehotenstva s Carol.

V mojej práci prichadzam do styku s chronickými pacientami, s ktorými po určitej dobe človek nadobudne špecifický vzťah, lebo ich vidí často a opakovane. Viem o nich čo ich trápi, čo robia vo voľnom čase, koľko majú detí, s kým sa pohádali, čo mali na obed, etc. A chtiac nechtiac, niekedy sa aj moji pacienti dozvedia veci z môjho súkromia, či už preto, že začujú rozhovor so sestričkami počas liečebného procesu, inokedy im niečo prezradím ja a niekedy sa ma opytajú priamo čo ich zaujíma.

Takže ked som otehotnela, vedeli to všetci, od upratovačiek az po vodičov sanitiek :-) Bohužiaľ nešlo všetko úplne hladko a tak som bola počas deviatich mesiacov niekoľkokrát na PNke.

Pamätám sa, ako by to bolo včera, keď som sa v siedmom mesiaci tehotenstva vrátila do práce po naozaj dosť dlhom čase. K tomu ešte dodať, že siedmy mesiac bol u mňa naozaj kritický, lebo sa u mňa prejavili nekontrolovateľné chute na sladké a pribrala som vtedy asi štyri kilá!!! Vtedy jeden z pacientov, starší pán, okolo 70tky, ma ráno slušne pozdravil, prehodil so mnou zo pár slov a po vizite oznámil sestričke: "Pani doktorke ostali po pôrode kilečká navyše, eh?".

A ešte vtipnejšie bolo vidieť jeho tvár keď zistil, že som este neporodila :-D

A čo vy? Máte aj vy nejakú veselú historku z tehotenstva?

Vy nepoužívate kočík? Alebo ako sme sa dostali k noseniu.

K noseniu ma priviedla Carol a ja jej za to nesmierne ďakujem.

Keď som bola ešte tehotná, tak som o nosení vôbec netušila (!!!) a pravdu povediac v mojom širokom okolí som mala vtedy iba jednu známu, ktorá naozaj aktívne nosí (nikdy nepoužila kočík), čiže moje vedomosti o nosení boli nulové.

S M. sme kúpili pre Carolinku krásny kočík, pre istotu hneď trojkombináciu unisex farby (aby sme zúročili dosť drahú investíciu) a všetkým sme ho pyšne ukazovali. Ešte dodnes sa musím pousmiať nad tým, ako sme sa pri rodinnom obede podozrivo vyparili, aby sme o pár minút dotiahli do jedálne kočík, plus všetky jeho príslušenstvá. Španielska rodina nad tým všetkým híkala a ochkala. To isté sa zopakovalo na skype s mojou rodinou (Carol je vôbec úplne prvé vnúča na oboch stranách rodiny, takže ochkanie a híkanie bolo naozaj intenzívne) :-D

A potom sa narodila Carolinka. Dievča s názorom, ako ju zvyknem volať (s mojím nekonečným rešpektom, lebo mať vlastný názor je dôležité a nebáť sa ho vysloviť je ešte dôležitejšie!). V kočíku vydržala presne pár sekúnd: ako náhle sa ho dotkla akoukoľvek časťou tela, plakala.

Zlé jazyky mi radili, že ju musím na kočík naučiť, že ju ten plač raz prejde. Ja naozaj neviem ako vy, ale ja som nikdy nebola schopná nechať ju len tak plakať. Vždy to bolo proti môjmu vnútornému presvedčeniu o správnosti veci. Tým samozrejme nemyslím situácie, keď plače, lebo sa chce hrať s alkalickými baterkami, lúhom, etc. a ja jej to nechcem dovoliť. Máme stanovené jasné pravidlá, lebo tie sú dôležité. Hovorím o nechaní bábätka vyplakať sa v kočíku alebo v postieľke, aby sa naučilo samostatnosti. Ale aby som neodbiehala od témy..

Prvý mesiac Carolinkinho života som chodila von ešte s kočíkom v nádeji, že ho vezme na milosť. K tomu si predstavte horúce (naozaj veľmi horúce) a vlhké španielske leto. A k tomu pes, ktorý prvé mesiace strašne žiarlil a odmietal ma poslúchať (a to je Tora ten najlepší pes na svete!). A aby toho nebolo málo, tak španielske bábätká nemôžu ísť prvý polrok (!) na priame slnko a ani sa natierať opaľovacími krémami. Čiže po asi piatich minútach idylickej prechádzky som funela tlačiac kočík v jednej ruke, dieťa v druhej ruke a kričiac na psa, ktorý ma mal na háku. Kto nezažil, nepochopí.. :-)

Vtedy som si povedala, že musí existovať niečo, čím by som si mohla Carol priviazať k telu tak, aby cítila moju blízkosť a aby som ja mala voľné ruky. Ono totiž moje začiatky nekončia pri prechádzkach.. M. mi nechával na stole pripravené raňajky, vodu vo fľaši, pretože s Carol na rukách som si nemohla ani chlieb odkrojiť (a hlad býva v začiatkoch kojenia vlčí) o varení a upratovaní nehovoriac. Zlatá svokra a manžel, čo mi pomohli, keď bolo treba!!!

Carol mala akurát slovenské meniny a ja som hodila do googlu nosenie detí (v tom čase moja španielska slovná zásoba z oblasti nosenia značne pokrivkávala) a ono mi vyskočilo, že necelých osem kilometrov od nášho domu je kamenný obchod s potrebami na nosenie! Juchuu! Strašne som sa potešila a hneď som si objednala elastickú šatku, lebo to vyzeralo celkom jednoducho.

Ešte v ten deň mi dorazila šatka priamo domov (dnes už moja kamarátka, majiteľka obchodu, mala cestu okolo) a vysvetlila mi ako sa uväzuje...a zachránila ma... Carolinka spala v šatke ako zabitá (dovtedy spala iba na rukách, alebo na prsníku) a ja som mala voľné ruky! Zrazu som mohla variť, upratovať, venčiť...ale hlavne cítiť sa ako superwoman, lebo som mala schopnosť uspať svoje dieťa bez námahy, dať mu pocit bezpečia, lásky a všetkého čo sa jej v kočíku nedostávalo.

S manželom sa nám otvoril nový svet, šatiek, nosičov, ring slingov rôznych farieb, dĺžok a zloženia. Kočík sme odvtedy nepoužili a ani si neviem predstaviť s ním niekde ísť. Carolinku si vždy šupneme do nosiča, alebo do šatky, zbalíme ruksak a máme nielen voľné ruky, ale všade sa dostaneme úplne bez problémov.

Jediná vec, pred ktorou ma žiaľ nikto nevaroval je tá, že nosenie je prudko návykové!!! Šatiek a nosičov je neskutočné množstvo, takže sa pri kupovaní nových prírastkov musím veľmi krotiť :-D

A ako je to u vás, nosíte? Ako ste sa k noseniu dostali? 

Carol nie je Karol

Stala sa mi taká vec.

V septembri sme boli s Carolinkou na prázdninách u slovenskej babky a dedka a hrali sme sa na ihrisku, kde pobehovalo jedno, asi dvojročné dievčatko a jej otec. Carolinka vo svojich krásnych ružových elasťákoch a sivo-ružovej veste si to užívala. Šmýkala sa na šmykľavke, hojdala sa na hojdačke, ale čo ju bavilo úplne najviac bolo vyliezať hore po schodoch a potom bežať dolu o zlomkrky po rampe a smiať sa pri tom na plné hrdlo.

Ako si tam tak pobehuje a jaší sa, tak som jej občas niečo hovorila a vždy som ju oslovovala tak, ako ju voláme s M. doma, Carol. V Španielsku totiž Caroliny volajú buď Carolina, Carol (číta sa Karol, ako náš slovenský Karol) alebo Caro.

Po asi dvadsiatich minútach sa obrátim na babku a pýtam sa jej: "Mami, myslíš, že keď Carolinku volám Carol, že si ľudia myslia, že je to chlapec?" V tom sa na mňa otočí otec druhého dievčatka a odpovie mi: "Áno. Prepáčte, že som sa takto zapojil do debaty, ale ostal som hrozne v pomykove, lebo podľa oblečenia som si myslel, že je to dievča :-)"

Tak ak by ste náhodou niekde videli dievčatko (a Carol ako dievčatko naozaj vyzerá), na ktoré bude niekto pokrikovať "Karol", tak vedzte, že sme to my :-D

Aj vám sa stalo niečo podobné? Máte nejakú veselú príhodu s menom vášho dieťaťa?